Možno vás sklamem, keď prezradím, že o kozmetike to dnes opäť nebude. Napriek tomu mi to nedá a musím sa zmieniť o tom, čo ma posledné týždne stretlo a čo ma ešte len čaká. Niektorí čitatelia popri čítaní možno trošku pookrejú a niekto možno dokonca mierne poprehadzuje svoj rebríček hodnôt. To už nechám na vás, čo si z toho zoberiete, milí čitatelia (hlavne čitateľky). Ľúbim svoje pole, som v ňom pevne zakorenená nehľadiac na to, koľko živín mi pôda dáva a koľko bleskov skončí v mojich korunách. Áno, napriek tomu, že sa cítim občas ako ten osamelý strom v poli, stroskotanec na opustenom ostrove, stratený beduín v púšti, aj tak sa mi na tomto svete stále páči. Občas je jediným hlasom, ktorý počujem, môj výkrik nesúci sa priestorom. Moja jediná vlaha sú slzy padajúce z mojich očí a jediným priateľom je mi tieň, ktorý sa objaví, ak vyjde slnko spoza mrakov a vrhne na mňa zopár lúčov. Ale nesťažujem sa. Život ma naučil brať veci tak, ako prichádzajú. Je mi jedno, čo za okolnosti ich sprevá