Možno vás sklamem, keď prezradím, že o kozmetike to dnes opäť nebude. Napriek tomu mi to nedá a musím sa zmieniť o tom, čo ma posledné týždne stretlo a čo ma ešte len čaká. Niektorí čitatelia popri čítaní možno trošku pookrejú a niekto možno dokonca mierne poprehadzuje svoj rebríček hodnôt. To už nechám na vás, čo si z toho zoberiete, milí čitatelia (hlavne čitateľky).Ľúbim svoje pole, som v ňom pevne zakorenená nehľadiac na to, koľko živín mi pôda dáva a koľko bleskov skončí v mojich korunách. Áno, napriek tomu, že sa cítim občas ako ten osamelý strom v poli, stroskotanec na opustenom ostrove, stratený beduín v púšti, aj tak sa mi na tomto svete stále páči. Občas je jediným hlasom, ktorý počujem, môj výkrik nesúci sa priestorom. Moja jediná vlaha sú slzy padajúce z mojich očí a jediným priateľom je mi tieň, ktorý sa objaví, ak vyjde slnko spoza mrakov a vrhne na mňa zopár lúčov. Ale nesťažujem sa. Život ma naučil brať veci tak, ako prichádzajú. Je mi jedno, čo za okolnosti ich sprevádzajú. Možno ma pár bleskov spáli (ako napríklad takmer 5 ročný vzťah končiaci dva mesiace pred svadbou), možno erózia pôdy na čas zabráni živinám dostať sa k mojim koreňom (napríklad ako niekoľkoročná samota a spamätávanie sa z početných životných tragédii), ale kým jestvujem, budem sa pyšne týčiť k nebu. Čiastkové zlyhania moje i následky zlyhaní iných ľudí nie sú dôvodom k tomu, aby som sa vzdala. Nie sú veci, ktoré by boli úplne stratené a ktoré by som nezvládla, kým sa tej myšlienky na šťastný koniec sama nevzdám. Napokon... nie som tu sama. Sú ľudia, ktorí ma milujú a kým o nich viem, budem sa tešiť z každého dňa. Toľko k mojim postojom.
Prečo som po minulé týždne nenapísala ani riadok? Poviem, respektíve napíšem vám to úplne úprimne, ale napíšem to všetko v obrazoch. Proste sa mi nechce písať tým štýlom, akým píšem vždy, tak sa vám to azda bude páčiť.
Niekoľko vecí sa v mojom živote rapídne zmenilo a plody mojej práce už príliš zaťažovali moje konáre. Dobrý pocit zo svojej snahy niečo priniesť do kolektívu ma neopustil, no už ma to príliš všetko tlačilo k zemi. Nebolo toho, kto by tie jablká obral a ešte mi aj do cesty postavili hypermarket, ktorý mi zaclonil všetky slnečné lúče. A tak som ostala stáť pred kovovou stenou s dvoma možnosťami.
- Buď počkám, až prídu nejaké dobré deti, ktoré budú poznať hodnoty uprednostnia bio jablká zadarmo pred kúpou jabĺk z obchodu,
- alebo tie jablká nechám zhniť a potom sa ich strasiem.
Vybrala som si prvú možnosť. Milovala som dávať ľuďom ovocie a táto práca ma bavila (stále baví a aj bude baviť, lebo ja milujem každú prácu, vrátane tejto). Jabĺčka však dozrievali, boli čoraz ťažšie a na obzore stále nikto, kto by obral všetky. Dala som si teda čas na to, aby som prehodnotila, či by som nemala orientovať aspoň ten svoj rast iným smerom. Nasmerovať svoje konáre do inej svetovej strany, bližšie k slnku sa zdala byť úplne reálna vec. Robia to všetky rastliny, tak prečo nie aj ja? No ten múr bol stále vyšší ako ja a tak som spravila finálne rozhodnutie.
Prišiel čas, kedy opustím svoj kovový múr, aj keď ma vedel chrániť pred nepríjemným severným vetrom. Striasla som zrelé jablká a nenechala ich skaziť. Škoda by ich bola. Nech ich spapá kto chce a dúfam, že mu padnú na osoh a budú mu chutiť. Vypestovala som ich na svojich konároch s láskou. Už o dva týždne sa nechám vykopať a na chvíľku postaviť na miesto, kde budem na čas ešte opustenejšia a kde nebudem môcť rásť. Poprosím tých dobrých ľudí, aby ma položili do nejakej riečky, aby som úplne nevyschla. Istú dobu budem nezakorenená a nazasadená premýšľať o živote, oddychovať a zasa ostanem s dvoma možnosťami.
- Môžem počkať na starostlivého gazdu, ktorý ma zasadí do svojho ovocného sadu a bude sa zo mňa tešiť
- alebo zakorením tam, kde budem a neskôr si z popadaných jabĺk vytvorím svoj vlastný ovocný sad.
Necítim žiadnu nenávisť ani zlobu voči tomu kovovému múru. Boli časy, keď sa spoza neho šírili ku mne aj dobré veci. Z času na čas som sa z tých zvukov a rôznych aktivít naučila veľa nových vecí a občas ku mne odtiaľ prichádzali aj veľmi milé stvorenia. Pravda, bolo pár takých, čo len nadvihli nohu a ďalej si domyslite... :-) Pár ľudí sa prišlo vyžalovať ako k bútľavej vŕbe a posedieť na mojich konároch. Boli aj takí, čo ich zaujímala odroda a mienili ma ďalej šľachtiť. Tí ostatní aspoň zatrepotali krídlami a zaspievali pár krásnych pesničiek, ktoré potešili moju dušu.
Milé kolegovia, mala som a mám vás všetkých úprimne rada a verím, že nebudete na mňa spomínať v zlom. Nebude mi všetko jedno, keď budem o dva týždne od vás odchádzať, ale dozrel čas, kedy si musím nájsť svoju vlastnú cestu.
Moji čitatelia, vás sa nevzdávam. Počas tej "rozmýšľacej fázy" budem mať veľa času a už sa nebudem toľko zanedbávať. Doteraz som na seba tak trošku kašľala. Moment prekvapenia prišiel, keď som zistila, že môj kolega z vedľajšej kancelárie má oveľa jemnejšiu pleť ako ja a to už o niečom vypovedalo. :-) A taký človek ako ja, má práve teraz písať o kozmetike? Neverili by ste mi ani slovo. Takže múdrejšie bolo ostať ticho. Ale to sa čoskoro zmení. Teraz sa už budem peľhať. Dám si do poriadku zdravie, pleť a bude čas na testovanie kozmetiky, písanie náučných článkov a možno k tomu pridám aj zopár motivačných článkov, ak máte pravda záujem. Sľubujem, že ešte o mne budete počuť a ak sa mi konečne podarí dostať do svojej pôvodnej formy, tak ma možno budete aj vidieť. Aj obraz, aj zvuk. ;-)
Ďakujem veľmi pekne za trpezlivosť a vaše pochopenie počas tejto odmlky a pevne dúfam, že nestratíte záujem o moje dva blogy. Aby ste nepozabudli, vlastním tento a okrem neho ešte môj čisto kozmetický blog, do ktorého som za posledné mesiace dávala veľa svojho úsilia blog - Awards4beauty (New Bridget's Vote).
Do skorého čítania. ;-)
Komentáre
Zverejnenie komentára