Už v minulej časti tohto "seriálu" som naznačila, že niektorí ľudia berú sociálne siete ako najjednoduchší spôsob, ako sa dopracovať k niečomu zadarmo a neraz pritom zhadzujú sami seba. Priznám sa, že to s tými narodeninami som nevedomky raz poznamenala aj ja. Nájdete sa aj vy v niektorom z týchto modelov správania?Keď príde reč na súťaže na Facebooku a celkovo súťaže na sociálnych sietiach, žiaľ, minimálne dve tretiny súťaží sú fiktívne a nikto ich nikdy nevyhrá. Našťastie je stále veľa overených stránok, kde sa naozaj žrebuje a kde sa výhercami stávajú skutoční ľudia. Ide mi skôr o to, ako sa ľudia (výhercovia i ti ostatní) začnú správať v momente, ako im niekto ponúkne čo len malú šancu niečo získať a bez práce a ako reagujú, keď to nevyjde .
Práve v súťažiach sa ukazujú skutočné charaktery ľudí. Všimli ste si niekedy, že sociálne siete občas zaznamenajú nejaké originálne komentáre plné vtipu, no sú tiež plné negativity? Ľudia sa tak akosi spoliehajú, že sa žrebujúci riadia citmi a z nejakého dôvodu im na tie neoriginálne komentáre zareagujú s výhrou. Ale pritom si neuvedomujú, aké je to nevhodné. Tu sú najčastejšie hlášky, ktoré si všimnete v súťažiach.
Zaslúžená výhra
Milujem hlášky, ktoré sa snažia žrebujúceho presvedčiť, že si práve ten dotyčný darček najviac zaslúži. Stokrát napíšu, že príspevok zdieľajú, že chcú produkt niekomu dať z lásky a pod mnohými postami vidíte vyjadrenia typu: "Ešte nikdy som nevyhral!" alebo "Bol by to pekný darček k promóciam / skúške / ...." Tiež ma vedia pobaviť vyhlásenia ako napríklad: "Budem mať narodeniny / meniny!" a a niekdy má na dôvažok dotyčná osoba nepredvídavo verejnú plochu, kde jej priatelia gratulujú k sviatku, ktorý už mala, alebo má meno, ktoré sa v kalendári vyskytuje v úplne inej dekáde.
Koľko ľudí nikdy nič nevyhralo? Koľko ľudí denne skladá ťažké skúšky a najmä koľko z nás má nejaký sviatok? V kalendári je veľa mien a každú minútu sa niekde na svete narodí X ľudí. Keby sa malo čo len 50 oslávencov a ich príbuzných či známych zapojiť do súťaže, kto je oprávnený rozhodovať, ktorému dá prednosť? Ak nie je jednou zo súťažných podmienok povinnosť zodpovedať otázku, prečo by sme chceli vyhrať, tak byť tými súťažiacimi, takéto komentáre si odpustím.
Negatívny komentár
Často sa v súťaži vidí snaha vyvolať v žrebujúcom záujem o to, aby nám dokázal, že sa mýlime. Dotyčný napíše: "Vy ma aj tak nikdy nevyžrebujete!" a očakáva, že v snahe dokázať opak to tentokrát vyjde. Alebo na konci súťaže poblahoželá výhercovi, no dodá, že on zasa nevyyhral. V tom horšom prípade ani nezagratuluje, alebo ide výhercovi kaziť radosť negatívnymi komentármi typu "A ja zasa nič".
Ja byť tým žrebujúcim a vidím takéto konštatovanie, pomyslím si: "Máš pravdu" a aj keby sa šťastie smialo, just vyberiem niekoho iného, z koho nejde toľká negativita. Je niečo iné prejaviť milé prekvapenie, keď ste nedúfali vo výhru a tá prišla, ale vynucovať si výhru negativitou, to kde sme? Súťaže sa organizujú v snahe prilákať nových zákazníkov a potešiť fanúšikov. Kto by o to stál, aby mu niekto do súťaže vypisoval nenávistné, závistlivé, zloprajné a pochybovačné komentáre?
Útok na city
Ukázať, že je osoba ťažko životom skúšaná, to je dnes akosi v móde. Keď potrebujem poradiť alebo potešiť, tak OK. Poviem to svojim blízkym. Nejdem to ale roztrúbovať na Facebook (a ani do telky) so slovami: "Umrela mi mačka" a podobnými. Ale v súťaži ľudia zvyknú pútať pozornosť aj posielaním fotografií v komentároch. Niekto pošle fotku s bruškom, fotku dieťaťa, manžela, domáceho miláčika... Podobne ako v tom prvom prípade, opäť chcú ukázať, že si výhru zaslúžia.
Každý si nesie svoj kríž. Niekto ho má ťažší, niekto ľahší a niekomu sa darí. No komu zo žrebujúcich toto prináleží hodnotiť? Keby som takú možnosť mala, ja by som si napríklad netrúfla rozhodovať, či mám potešiť ženu, ktorej zomrel manžel alebo ktorej zomrelo dieťa. Čo je horšie? Vy viete? Ja teda nie. A tiež by som nevedela vybrať, či mám zagratulovať novopečenej mamičke s darčekom alebo radšej utešovať niekoho, kto zažíva smútok.
Výhra bude v správnych rukách
Logicky, napísať, že sa mi niečo míňa alebo mi niečo dosluhuje, to je dosť blbé a predsa to ľudia píšu slovami: "Už mi dochádza, zíde sa...".
Dajme tomu, že súťaž organizuje nejaký obchod a ja toto ako súťažiaca napíšem. Nuž pokiaľ nie som zákazníčka a predošlé produkty som nenakúpila v obchode, prečo by to toho predajcu malo zaujímať? Poviem si: "OK, tak si môžeš kúpiť nové balenie tam, kde si kúpila to prvé." Alebo je povedzme organizátorom výrobca. Ten by logicky mohol chcieť, aby produkt odskúšal niekto nový, kto s ním nemá skúsenosti, aby ho mohol potom pochváliť a pomôcť s propagáciou. Ak niečo vyrábam a niekto už môj produkt má, nebudem predsa pchať do plného vreca. Dám šancu inému a možno vyberiem práve takého, kto by si ho nemohol dovoliť kúpiť, no urobí skvelú reklamu.
Moja rada?
Určite sa nájdu súťaže, kde sa nežrebuje, ale sa výherca vyberá podľa toho, či jeho komentár padne žrebujúcemu do oka. Len sa snažím vcítiť do kože toho, kto na tie komentáre odpovedá. Určite nie je ľahké. Ak sa teda mienim rozpísať a nemám do súťaže napísať niečo vtipné, tak by som mala napísať niečo pekné a najmä originálne. Nie to, čo predo mnou napísalo už XY ľudí. Alebo lepšie napísať len nutné minimum, ak som smutná a keď sa šťastie usmeje, krásne poďakovať. Nemusím kaziť ľuďom náladu, či?
Komentáre
Zverejnenie komentára