Keby Boh chcel, aby žil každý človek na tomto svete sám a nie vo dvojici s niekým, či v skupinách zvaných "rodina", dal by nám všetkým rovnakú fyzickú i psychickú výbavu. On nám ju však nedal, preto nemáme právo hodnotiť, čo je záslužné viac a čo menej. To, že navarím, operiem, ožehlím a upracem, nebude nikto považovať za samozrejmosť a banalitu! Ak áno, hodím po ňom... utierku. Nie žehličku. :-)
Keby sme mali byť posudzovaní individuálne a naozaj by sme boli na samostatný život stavaní, bolo by možno všetko jednoduchšie. Len za predpokladu, že by sme boli všetci nadpriemerne inteligentní, všetci by sme mali parádne svaly, veľkú fyzickú silu, výborný organizačný talent a boli by sme obojpohlavní, aby sme nepotrebovali na plodenie potomkov žiadne opačné pohlavie. KEBY, KEBY a KEBY... Lenže príroda a vyššia sila, v ktorú niekto verí a niekto nie, to chcela inak. Sme iní a čo niekto má, to inému chýba. Ja si napríklad neviem sama zrekonštruovať byt. Však to už viete. :-)
"Chlapská robota"
Na jednej strane súhlasím s delením práce na "chlapské roboty" a "ženské úlohy". Ženy boli stvorené ako pokračovateľky rodu a nežné bytosti. Nemáme takú svalovú hmotu, ktorá by nám umožňovala bez problémov odviezť cez celú záhradu 20 fúrikov plných mokrej hliny ani odsunúť ťažkú skriňu. Na to potrebujeme mužské ruky. Pravda, sú aj medzi ženami výnimky, hory svalov v podprsenkách, no uznajte, že telesná konštrukcia ženy sa ani pri pravidelných tréningoch predsa nevyrovná konštrukcii muža.
My, ženy, však máme silu inde. Sme vysoko organizované, vnímavejšie k potrebám iných, máme silnejšiu intuíciu a dokážeme vo svojom tele vynosiť pokračovateľov nášho rodu. Znesieme neraz väčší tlak okolností, neraz i viac bolesti a stále vieme v týchto podmienkach vykonávať niekoľko činností naraz. Chcela by som vidieť muža, ako varí, hádže oblečenie do práčky, popritom sleduje deti, či sa nebijú, či si riadne robia úlohy...
V deľbe práce však napriek tomu nevidím dôvod, prečo by jeden druhému partnerovi nemal pomôcť. Mám všetko porobené a vidím svojho chlapa, ako sa vonku stále morduje? Nuž tak idem a ponúknem sa, že aspoň pracovné náradie odpracem svoje miesto, alebo s čímsi iným pomôžem. Tak isto sa môže ponúknuť muž, že po jedle umyje riad, keď nemá nič iné na práci. A často nemá. Nie si sadnúť k televízoru, alebo hrať hry a žena nech ho obskakuje. Od roboty ešte nikomu ruky neodpadli. Môj nebohý starký vždy starkej pomáhal. Neváhal opásať zásteru a navariť, kým bola starká v robote. Aj vďaka svojim návykom bol schopný po jej smrti sám vychovať dve deti. Nemal to ľahké, ale zvládol to. Chápal, že úloha ženy je v rodine rovnako dôležitá ako úloha muža. Všetka česť. Kým starká žila, tiež mu pomáhala. Vláčila ťažké vedrá s maltou, podávala tehly na stavbe. Nikdy nepovedala: "Ja budem len variť, upratovať a ty postav náš dom sám". Takto by to malo fungovať vo všetkých vzťahoch.
Robota sa nespraví sama
Ja osobne nerozumiem tej logike, keď niekto berie navarené a upratané ako samozrejmosť a považuje to za menej záslužnú prácu, ktorá prináleží výhradne žene. Alebo keď manžel mojej kamarátky zahlásil doma: "Ty máš fyzicky jednoduchšiu prácu, tak zastaň všetky práce v domácnosti.". Prečo si muži myslia, že stačí doniesť domov výplatu, seba, keď sa im bude chcieť, niečo doma spravia a ženy sú povinné ich obsluhovať?" Prečo by sa slovo "robota" malo spájať len s fúrikom, kladivom, vŕtačkou, kosačkou? Aj robota v domácnosti vyžaduje úsilie a plné nasadenie síl, lebo sa na to treba sústrediť. Žena, ktorá strávila pol dňa v kuchyni a pri deťoch, nebude na konci dňa o nič menej vyčerpaná než muž, ktorý fúrikoval. A čo, že "iba" varila? Kto nakúpil, kto to všetko navaril, naservíroval a doniesol na stôl? To je nič?
Tak isto nechápem, keď žena dostáva za prácu odvedenú na rovnakej pracovnej pozícii menej peňazí než jej mužský kolega. Prečo majú muži zaráabť viac? Príde vám to spravodlivé? Mne nie. Domov prídu narovnako, možno aj rovnako vyčerpaní, ale jej začína po robote doma "ďalšia zmena / šichta". Musí navariť, nakŕmiť deti, upratať a pri tom všetkom by sa mala snažiť stále dobre vyzerať. Ak to má byť spravodlivé, nech muž za ten peniaz strávi v práci i viac času (pri dnešných móresoch už doma aj tak veľká časť mužov po robote veľa osohu nespraví), alebo nech ženu pustia z práce skôr.
Alebo si my, ženy, nájdeme ešte jednu robotu a doma nás neuvidia 3/4 dňa, aby sme teda mali "rovnaké finančné zásluhy". Ale ak mám pracovať viac, chcem nájsť doma svojho chlapa so zásterou, mať upratané a teplé jedlo na stole. Nech berie do úvahy aj to, že s dvoma prácami budem viac vyčerpaná ako on s jednou. Môžem sa tiež chopiť kladiva. Ale jedlo si budeme musieť buď objednať, alebo budeme hladní po robote obaja variť.
Česť výnimkám
Nechcem hádzať všetkých mužov do jedného vreca. Poznám takých chlapov, čo sa celé dni prakticky nezastavia. Niektorí majú fyzicky náročné práce, no aj tak prídu z roboty a celý deň sa hrabú v záhrade, majstrujú vo svojich dielničkách a hľadajú, čo také by mohli doma opraviť / vylepšiť. Iní ani nerobia ťažšie fyzické roboty, ale aspoň vedia zarobiť peniaze a trebárs si ich užiť s partnerkou na relaxačných pobytoch. Alebo pomôžu doma partnerke so všetkým ako starký. Na druhej strane poznám ženy, ktoré nerobia naozaj nič, len sa vedeli dobre vydať a na prácu si môžu zaplatiť ľudí. Ony iba (s prepáčením) rozkročia nohy, keď treba.
Sú rôzni muži a rôzne ženy a ja nie som feministka. Ani Bridget Jones nie je. Bohvie, ako by to videla ona, ale aj ju by isto rozčuľoval ten model, ktorý často vidím okolo seba. Keď žena celý deň nevylezie z kuchyne, vláči nákupy na chrbte a stále upratuje, to sa nepočíta. Nikto nepochváli jej jedlo a čistý dom/byt, lebo je to automatika, že navarí a uprace. Ale keď náhodou neposolí dosť zemiaky, alebo zabudne niečo upratať, to už páni vedia hubovať a kritizovať. A keď sa konečne rozhýbu, že aj spravia trošku "chlapskej práce" a trebárs opravia pánt na skrinke, ženy im majú za to bozkávať ruky i nohy.
Preto by sa mal každý zamyslieť nad svojimi schopnosťami, možnosťami, už vykonanou prácou a pokiaľ je to čo len trošku v jeho silách, nech spraví pre toho druhého maximum. Pomáhajme si, pochváľme robotu toho druhého, prejavme nejaké uznanie a neberme nič ako samozrejmosť. Žiadna práca sa nespraví sama, nie sme v koži toho druhého a tak nám neprináleží hodnotiť, čo je viac a čo menej záslužné.
Komentáre
Zverejnenie komentára