Veľká ručička hodín ukazovala dvanásť a moja netrpezlivosť nemala konca kraja. Už som stihla spoznať tím, ktorý bude mať čo dočinenia s mojou premenou na niekoho iného a bolo ťažké počkať na to, až sa sen stane skutočnosťou. Na stole ležalo niekoľko časopisov, ale sústrediť sa na akékoľvek obrázky alebo písaný text, to bolo nad moje úsilie. Možno keby som v nich našla nejakú inšpiráciu... Ale ak napriek počiatočným obavám som sa tešila. Fotografiu môjho vytúženého účesu som síce urobila a uložila aj vo mobilnom telefóne, no to mi nebolo nič platné. Bez rozmýšľania som si vzala bratov telefón, na ktorom mi fungoval aj mobilný internet, aby som sa vedela orientovať v bratislavských uličkách a ten môj s fotografiou ostal doma. Keď to tak spätne hodnotím, mohla som nechať doma oba, lebo keď som najviac potrebovala pomoc, milý internet nefungoval, ale to nie je teraz podstatné. Za pár minút ku mne podišli dvaja fešáci. Prvý sa opýtal, koľko vlasov mi bude môcť odstrihnúť. Mať tak odhad, tak...